Ešte pár dní a naozaj sa ponorím medzi tie lekná do jazierka. Výpary terpentínu a 30 stupňové teploty robia s človekom svoje. Stáva sa so mňa stroj, ktorý nemá žiadne city ani myšlienky.
Pamäť je zaneprázdnená, pretože ľudia mu stále zadávajú rôzne úkony. Dokonca pamäť je už skoro plná. Ešte pár dní a ide do opravy.
Fotka je v podstate taká postprodukcia Melanchólie a práca do školy. Dúfam, že všetci budeme spokojní až toto všetko skončí.
Inak nie som až taká bledá ako na foto, ani pohľad nemám tak vysoko očarujúci, ale pozerať sa do slnka nie je moja predstava.
A ďakujem mojej myške. že si kliká po celej ploche, ani nevie kde chúďa.
Julianna
skvelá fotka
OdpovedaťOdstrániťliveyourdailylife.blogspot.com
uuuu! to je ako Melancholia! uzasne! <3
OdpovedaťOdstrániťZle si pouzila slovo postprodukcia, ale fotka dost podarena :)
OdpovedaťOdstrániťto slovo som použila preto, lebo je to ďalší vývoj niečoho čo už existuje, alebo človek dávno pozná, ja som to použila opäť, ale iba časť a pomenila si podla seba.
Odstrániť